Milý bratia a milé sestry,

Som vďačný Pánovi za to, že tu dnes môžem z jeho milosti stáť pred vami ako kazateľ tohto zboru pri príležitosti prednesenia správy kazateľa o stave zboru, o správe za minulý rok, ale tak isto aj o správe ohľadom budúcnosti. Často sa hovorí, že minulosť je tu na to, aby sme sa poučili, ako ísť ďalej do budúcnosti. A ja si myslím, že s týmto sa dá často len súhlasiť. Preto aj moja správa, ktorú mám pre nás dnes pripravenú, sa bude viac pozerať do budúcnosti, ako do minulosti. Napriek tomu, minulosť nie je niečo, čo chcem preskočiť. A to z niekoľkých dôvodov. Prvý z nich je, že túžim a verím že aj vy so mnou vzdať vďaku nášmu Pánovi za predchádzajúce obdobie, za minulý rok a prvé tri mesiace tohto roku a za to všetko, čo nám zo svojej milosti dovolil prežiť. Nie je to automatické, nie je to niečo, čo by sme mali brať ako samozrejmosť, že náš zbor tu stále stojí, že stále sme tu ako veriaci kresťania, baptisti v Nesvadoch. Nie je to samozrejmé, že naše životy, váš a môj sú stále v Božích rukách a že On nás nepustil zo svojho bezpečného náručia. Práve naopak. Je to len Božia milosť. Ja si to sám uvedomujem na svojom živote, že je len Božia milosť to, že tu stále môžem byť napriek všetkým udalostiam, ktoré som za posledný rok mohol prežiť. Nebol som to ja, ale bol to On, kto sa tak rozhodol ma zachovať vo viere a na mieste, ktoré mi určil k spravovaniu. A isto aj vy viete z prípadov zo svojho života povedať to isté. Je Božou milosťou že sme stále tu a vďaka mu za to. Druhý dôvod, prečo sa treba pozrieť do minulosti je pripomenutie si Jeho zázrakov a Jeho práce v našom zbore, aby tak Jeho meno mohlo byť oslávené a vyvýšené. Minulý rok sme z Jeho milosti mohli zažiť veľa vecí, v ktorých bolo vidieť Jeho prácu. Či už to bol krst, letné tábory, BUS 4 life, koncert spevokolu JAS alebo mnoho iných vecí, o ktorých si môžeme prečítať či už v kronike alebo o niektorých udalostiach aj v rozsievači, všetko to spolu veríme že pôsobilo na dobré, tak ako je napísané v biblii. A tretí dôvod prečo sa pozerať do minulosti je, aby sme sa poučili z chýb, ktoré sme spravili minulý rok. Možno každý jeden z nás, keď sa pozrieme na minulý rok, tak vieme nájsť chyby a nedostatky, hriechy a bolesti, ktoré sme spravili a ktoré nám vyskočia pri letmom spomenutí si na minulý rok. Ja sám za seba viem povedať, že si na takéto prešľapy a chyby viem spomenúť. Je potreba, aby sme sa aj my v zbore, či už ako jednotlivci, alebo ako celý zbor vedeli pozerať na minulosť reálne a triezvo a uvedomovať si aj svoje chyby a omyli, ktorých sme sa dopustili, vyznávať ich, činiť pokánie a prosiť o odpustenie Pána Boha a aj ľuďom, ktorým sme ublížili. Čo je na tom celom úžasné je, že máme Boha, ktorý je milostivý a odpúšťajúci. Aj naše chyby a omyli si vie použiť na oslavu svojho mena a použije si to na náš rast a na rast svojej cirkvi.

Avšak aj druhá oblasť toho, o čom chcem hovoriť z tohto miesta, má dočinenia z minulosťou. Aspoň do určitej miery. Pri hodnotení stavu zboru, duchovného stavu zboru je potreba vychádzať z aktuálneho stavu posledných dní, týždňov a mesiacov a teda z akejsi minulosti. Veľa som posledné dva týždne doma rozmýšľal nad tým, ako by som ohodnotil duchovný stav nášho zboru. A uvedomil som si niekoľko vecí. Je ťažké posudzovať duchovný stav jednotlivcov, je ťažké posudzovať kto ako žije a dokonca je otázka, či vôbec je to naša úloha skúmať ostatných. Myslím že prvá vec ktorá je ozaj dôležitá je, riešiť samého seba pred Bohom v postoji pred Ním a neposudzovať iných ale naopak, žehnať im a láskavo im slúžiť. A tuto vidím zmenu v živote nášho zboru, kde sa postupom času atmosféra lásky a prijatia mení. Možno si poviete, že takúto zmenu nevidíte, respektíve že ju cítite len slabo, ale ja osobne za seba môžem povedať, že zmenu tejto atmosféry vnímam často. Najčastejšie na diskusiách na biblickej hodine či v osobných rozhovoroch s vami, kde sa veľa vecí posúva, možno pomaličky ale predsa, do stavu, v akom nás Pán Boh chce nájsť. A to je stav, kde sa budeme vedieť láskavo a milostivo prijímať so všetkými svojími postojmi a rozdielnou spiritualitou, dôrazmi na iné druhy služby či na iný spôsob oslavy Boha. Ďalším ukazovateľom je služba v Kristovom tele, v cirkvi. Raz som už z kazateľne spomenul to, že v priemernom evanjelikálnom zbore vo svete je priemerná situácia, že 21-25 percent členov zboru v zbore slúži. Situácia je v našom zbore presne takáto. Narátal som 25 mien bratov a sestier, ktorí sa svojou aktivitou nejakým spôsobom zapájajú pravidelne do služby v zbore a niekoľko desiatok ďalších, ktorí sa do služby v zbore zapoja sporadicky, jednorázovo. Chcel by som sa z tohto miesta poďakovať všetkým tým, ktorí slúžite na Kristovom diele, v našom zbore prakticky a veujete hodiny svojej práce, úsilia, času a námahy na to, aby sme v tomto zbore mohli spoločne oslavovať nášho Pána a robiť mu radosť. Pri službe sa najlepšie budujú vzťahy, Pán Boh pracuje na ľuďoch, mení nás aj cez službu a cez skúsenosti a zážitky, ktoré počas služby prežijeme, vedie nás cez službu do radosti a do pokory a do postoja slúžiaceho srdca. Na druhej strane povedať si, že sme v medzinárodnom priemere a uspokojiť sa s tým si myslím že nie je to, čo máme robiť. Pretože je nás tu ďalších veľa percent, ktorí prídeme, načerpáme a odídeme. Je jedno či máš 15 alebo 80, stále máš čo dať Bohu. A nielenže stále môžeš dať Bohu niečo ale Boh to od nás všetkých aj vyžaduje, aby sme podľa svojich schopností a možností nejako slúžili. Každý má priateľov, ktorým môže zvestovať Krista a ktorým sa môže venovať. Každý môže poslúžiť pri vyučovaní detí, pri službe na mládeži, pri službe slovom, pri pomoci na vedľajšom pozemku, modlitebne, finančne alebo hociako inak. Nejde len o to, že Pán Boh chce od nás väčšiu zaangažovanosť do služby. Ide aj o to, že to, do akej miery človek slúži a pracuje pre Pána Boha svedčí aj o hĺbke osobného vzťahu s Pánom. Človek, ktorý skutočne miluje Pána Boha, bude chcieť slúžiť Jeho telu a robiť mu radosť aj svojou službou a svojím aktívnym evanjelizačným životom. Čiže skutočný problém bude niekde inde. Preto tretí a hlavný bod pri ktorom sa chcem pristaviť pri mojej správe za zbor je hĺbka osobného vzťahu nás všetkých. Hovoril som už, že sa to nedá hodnotiť a možno ani nemá. Avšak čo sa má a musí robiť je povzbudzovať sa. A ja chcem všetkých nás bratia a sestry povzbudiť k tomu, aby sme bezpodmienečne a bez kompromisov išli za naším Pánom Ježišom Kristom. Pretože často krát práve podmienky a kompromisy ktoré robíme nás na tej ceste za ním zabrzdia, prípadne nás z nej úplne odvedú. Kompromisy so svetom, kompromisy s naším vlastným ja, nás odvádzajú od centra našej pozornosti, ktorým je Ježiš Kristus. Alebo naopak, podmienky ktoré si v našom nasledovaní Krista chceme dávať. Chceme nasledovať Pána ale len za podmienok, ktoré sú nám vhodné a nám dobré. Iba ak sa nebudeme musieť vzdať pohodlia, koníčkov, priateľov, peňazí a svojho vlastného života. Ale Pán Ježiš sám hovoril, že kto sa nevzdá všetkého, čo má, nie je ma hoden, a kto nevezme svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Musíme byť každý sám za seba viac poslušný a zlomený pred Pánom. Nesmie nám byť jedno, čo sa deje okolo nás, nesmie nám byť jedno, či ľudia idú do zatratenia alebo nie, nesmie nám byť jedno, že čo prežívajú bratia a sestry vedľa nás, nesmie nám byť jedno, čo si myslí Boh o našom živote. Povzbudzujem nás všetkých, aby sme odhodili lenivosť a išli za ním, hľadeli na to, čo je pred nami a neotáčali sa späť. Aby sme sa nechali viesť D.S v našom živote a tak sa blížili k naplneniu povolania, ktoré sme dostali. Potrebujeme byť aktívnejší, láskavejší a milostivejší. Ľudia okolo nás hynú a my ani nevieme povedať, či nás to trápi a či to s nami niečo robí. A toto musíme v Božej milosti premôcť a rozhodnúť sa vstať z miesta a venovať sa veciam, ktoré majú zmysel pre budovanie nebeského kráľovstva a nie len veciam, ktoré zostanú tuto na tejto zemi a zničí ich oheň alebo odplaví voda, či zostanú na prahu večnosti a skončia s touto existenciou.

K tomuto je však dôležité si povedať niečo o tom, o čom som aj dnes začal kázať. A to je úloha cirkvi, úloha nášho zboru, aký má zmysel a význam to, že sme tu, prečo nás tu Pán Boh postavil. Som presvedčený že má s nami svoj plán. Tak ako pôjdeme ďalej v sérii, ktorú sme dnes začali, budeme hovoriť o službe, o spoločenstve, učeníctve, chvále, evanjelizácii a modlitbe. Týchto šesť zložiek zborového života je nutných pre to, aby sme vedeli oslavovať a velebiť nášho Pána. Sme tu na to, aby sme ho oslavovali, jemu slúžili, budovali spoločenstvo, činili učeníkov, chválili Jeho meno, modlili sa k nemu a evanjelizovali ľudí v našom okolí. Otázka na nás, ktorú nám chcem všetkým dnes položiť je, či to skutočne vnímame? Či skutočne vnímame to, že sme tu práve kvôli tomuto. A ak áno, ďalšia otázka je, čo všetko sme ochotní dať za to, aby sme vedeli vytvoriť atmosféru v zbore, kde sa tieto časti zborového života budú skutočne napĺňať? Či sme ochotní pridať ruku k dielu, k tejto práci. Je dôležité o tomto vyučovať a preto bratia a sestry pri pohľade do budúcna na to, čo nás čaká, chcem začať práve týmto. Pretože musíme mať ako zbor smer, ktorým sa chceme uberať. A ja vám teraz chcem predstaviť cestu, ktorou sa chcem ja uberať vo svojom živote, a ak sa budete vedieť stotožniť s touto cestou, tak verím že aj my všetci ju príjmeme za svoju. Začali sme tento rok sériou o milosti, o tom aká je milosť, čo spôsobuje, čo všetko dokáže prelomiť, kde je zdroj milosti a čo všetko milosť prináša. Hovorili sme si o tom, že sa musíme naučiť byť spoločenstvom milosti, kde budú neveriaci chodiť hľadať milosť, po ktorej v hĺbke svojho srdca túžia. Hovorili sme si, že ich musíme vedieť prijať so všetkými ich nedostatkami a prejaviť im tú milosť, ktorú im ponúka Kristus. Verím tomu, že to bola príprava pre nás všetkých, pre mňa samotného na to, čo sa Pán chystá urobiť v našom zbore, že pošle nových ľudí, z našej dediny, ktorí budú hladní po Bohu a po milosti a prídu k nemu nájsť svetlo svojho života. Dnes sme začali ďalšiu sériu, o ktorej som už hovoril, o zmysle a význame cirkvi na tejto zemi. Prečo sme tu a prečo nás tu Pán poslal. Je dôležité aby sme to vedeli, aby sme vedeli rozoznať kedy ako cirkev márnime čas vecami, ktoré nie sú našou úlohou a kedy skutočne robíme to, pre čo sme tu poslaní. Neskôr ďalšie mesiace sa budeme venovať učeníctvu, čo to znamená viesť druhých, ako môžeme viesť druhých ku Kristovi a pozrieme sa na biblické pohľady a príklady učeníkovania. Pozrieme sa čo Pán Ježiš myslel svojím prikázaním, ísť, evanjelizovať a činiť učeníkov. A potom sa pozrieme aj na samotnú evanjelizáciu, na to, prečo evanjelizovať. Pozrieme sa na význam slova prebudenie, pozrieme sa na to, čo zasľúbil Pán o budúcnosti ľudstva, pozrieme sa na Boží plán spasenia a budeme sa učiť od Pána Ježiša Krista, ako On hlásal dobrú správu o záchrane sveta. Takto sa dostaneme na koniec tohto plánu pre kázne, ktorý mám pripravený pre nás na tento rok. Ale to zďaleka nie je koniec. Pretože potom to len začne. Toto všetko má v nás spôsobiť pohyb. Akciu. To, že vyjdeme na ulice, na námestia a začneme sa venovať ľuďom. Začneme ich evanjelizovať, rozprávať sa s nimi, budeme ich počúvať. Možno to naozaj najskôr nebude nejaká veľká evanjelizácia. Možno budeme dlho počúvať to, čo trápi ľudí, čo sužuje ich srdcia a s čím sa potrebujú zdôveriť. A práve vtedy to bude čas poskytnúť im jedinú cestu, ktorá vedie z poviazania hriechu a otroctva na tejto zemi a tou cestou je Ježiš Kristus, je tak? Bratia a sestry, toto všetko nás bude viesť k tomu aby sme vstali a pohli sa za hriešnikmi, za tými, ktorí žijú v tme a išli im zvestovať svetlo. Priznám sa, sám mám obavy a strach. Neviem aké to bude a čo to bude. Neviem aké to bude ísť na ulicu, na námestie a začať sa zhovárať s úplne neznámymi ľuďmi. Neviem čo mám od toho čakať, neviem aký to bude mať výsledok, koľko krát budem vysmiaty a koľko krát odmietnutý. Ale viem že to musím urobiť. Viem že nesmiem zostať sedieť a stáť na jednom mieste. Viem že iná cesta neexistuje. Pretože zostať v letargii a v spokojnosti s tým, že som spasený sedieť v zhromaždení, nie je cesta. Cesta je na to aby sa po nej išlo a v sedení nie je žiadna aktivita a žiadna chôdza. Cesta vyžaduje, aby po nej ľudia išli a nie sedeli. A to nás bude niečo stáť. Nie niečo … veľa. Veľa času, energie, modlitieb, rozhovorov, času na venovanie sa ľuďom, veľa sebazapierania a veľa veľa duchovných zápasov, pretože diablovi sa to nebude páčiť, bude útočiť a nenechá nás na pokoji. My však máme Boha, ktorý je milostivý a dobrotivý a ktorý už tento boj dopredu vyhral, a my sa nemusíme báť.

Otázka pre nás na záver tohto môjho príhovoru znie? Chceme ísť touto cestou? Sme ochotní zaplatiť cenu nasledovania Krista? Sme ochotní nezostať sedieť ale ísť za ním a hlásať evanjelium, činiť učeníkov a byť mu svedkami? Čoho všetkého sme ochotní sa vzdať pre to, aby mal z nás Kristus radosť? A ak nie sme ochotní vzdať sa niečoho, ak chceme zostať sedieť tuto a myslieť si, že tým mu robíme radosť, že tu vôbec sme a že vôbec ho tu má kto piesňami a niekoľkými modlitbami oslavovať, tak potom si položme otázku: Ozaj túžime po tom, aby ľudia okolo nás boli zachránení a aby sa Kristovo kráľovstvo šírilo do celej zemi? Pretože to, čo skutočne chceme dosiahnuť v našom živote je smerované tým, čo všetko sme ochotní pre to urobiť a obetovať.

Ja verím tomu, že najbližšie obdobie bude Pán Boh robiť v našom živote veľké veci. Možno to bude jeden nový človek, možno päť, možno to bude jeden človek ktorý príde s tým, že túži slúžiť a niečo robiť pre Pána, možno nás bude 50. Jedno viem. Boh urobí svojich 100%. Ale my musíme urobiť svojich 100% pre Pána tiež. Nech nám k tomu pomáha Pán Boh.